Príbeh slečny Mirky: spoločné bývanie s priateľom

Vzťahy zásadne ovplyvňujú naše životy. Láska hýbe svetom a mení naše príbehy, niekedy k lepšiemu, niekedy bohužiaľ aj k horšiemu. Ani Mirka si nebola istá, kam tá jej láska smeruje, či mieri ku šťastiu alebo do záhuby. Po troch rokoch vzťahu s partnerom otvorila otázku spoločného bývania, ale nedočkala sa pozitívnej reakcie. Ako to teraz bude s jej vzťahom ďalej? Túto otázku môže pomôcť rozlúštiť aj veštica …

S priateľom spolu chodíme tri roky, ešte dlho predtým sme sa však poznali ako kamaráti. Naše kamarátstvo prerástlo v lásku, všetko nám funguje, aspoň som si to dlho myslela. Iste obaja máme svoje nedokonalosti, ale dokonalý nie je nikto.

Môj priateľ je rovnako starý ako ja, oboma je nám cez tridsať, máme za sebou už nejaké dlhodobé vzťahy a skúsenosti. Zatiaľ čo ja som sa svojím minulým priateľom bývala päť rokov, môj aktuálny priateľ žije celý život u rodičov. Nevie, aké to je s niekým bývať, žijeme oddelene a náš vzťah znamená kontakt niekoľkokrát do týždňa, niekedy len raz kvôli priateľovej pracovnej vyťaženosti.

Ja som však chcela posunúť náš vzťah ďalej a predložila návrh spoločného bývania. Po troch rokoch mi to príde relevantné, v ďalších rokoch by som potom chcela vlastné deti a rodinu. Tak si to predstavujem ja, môj priateľ však rezolútne odmietol aj spoločné bývanie. Vraj je na to ešte čas, vraj možno za niekoľko rokov.

Chápem, že u rodičov môže využívať mnoho výhod, ktoré mu nemôžem ponúknuť ja. Jeho mamička mu varí, perie, stará sa o neho ako o dieťa. Ja ho považujem za dospelého muža a čakám, že mi bude oporou.

Bola som sklamaná priateľovým zásadným odmietnutím spoločného bývania a chtiac-nechtiac sa to sklamanie odráža v našom vzťahu. Ja teraz pochybujem o tom, či náš vzťah je vôbec perspektívny a či pre mňa nebude lepšie obzerať sa po niekom inom. Viem, čo znamená spoločné bývanie. A tiež viem, že to vyžaduje veľa porozumenia a tolerancie. Som si istá, že práve o spoločné bývanie vo vzťahu stojím, rovnako tak by som v najbližších rokoch rada založila rodinu. Váham teraz, či je to vôbec so súčasným priateľom možné, keď aj spoločné bývanie je pre neho prijateľné až za niekoľko rokov.

Potrebovala som nejakú istotu, potrebovala som radu a tiež pevné rozhodnutie. Buď náš vzťah bude pokračovať a ja sa zmierim s tým, že budem žiť ešte niekoľko rokov sama alebo tento vzťah ukončím, aby som mala šancu nájsť si priateľa, ktorý bude stáť o spoločné bývanie. Ešte je variant, že si to aktuálny priateľ rozmyslí, ale o tom pochybujem. Jeho mamičku mu v domácnosti ťažko nahradím.

Zavolala som teda veštici, krátko opísala svoju situáciu a nestačila sa čudovať, čo všetko mi vypovedala. Presne popísala moje pocity, vedela, ako rozmýšľam, vnímam aktuálnu situáciu a tiež čo cítim. Dôraz kládla na moju túžbu mať v najbližších rokoch rodinu a tiež mi bohužiaľ naznačila, že súčasný priateľ sa k rodine v dohľadnej dobe určite nerozhodne. Moje rozhodnutie začalo mať reálnu podobu, rozchod bol pre mňa jedinou voľbou. A tiež som sa k rozchodu odhodlala.

Neviem ešte koho mi vietor privanie do cesty nabudúce, ale uľavilo sa mi. Cítim sa lepšie, budúcnosť vidím ružovo a teším sa na ňu. Vo vzťahu som ohľadom budúcnosti cítila neistotu a obavy. To sa zmenilo. Aj s tým mi pomohla veštica.