Príbeh Marcely: Ako som našla partnera

Dnešná doba neprospieva vzťahom. Rozvody sú na dennom poriadku. Nespočetné množstvo ľudí žije single. Človek však vedľa seba potrebuje niekoho, o koho sa oprieť. Mnoho z tých rozvedených a nezadaných ľudí trápi samota. Samota je o to väčšia v mestách, kde je okolo veľa ľudí, ale cudzích, uzavretých, nekomunikujúcich.

Samota trápila aj pani Marcelu, rozvedenú päťdesiatničku, ktorá žije sama v panelákovom byte. Vyskúšala dokonca rôzne zoznamky, ale nenarazila tam na muža pre trvalý vzťah. Toho pravého našla až úplne inde. To všetko pritom odštartoval jeden telefonát. Áno, hádate správne, bol to telefonát veštici.

Pani Marcela nie je z tých, ktorí by práve vyznávali ezoteriku. Ako sama hovorí, horoskopy v časopisoch nečíta, pretože im neverí. Po nevydarených pokusoch nájsť partnera na zoznamke bola však Marcela už natoľko zúfalá, že nevidela vôbec žiadnu možnosť, kde by na nejakého muža mohla naraziť. Nevedela, kde sa zoznámiť. Vziať telefón a zavolať bolo veľmi jednoduché, a tak si proste raz povedala, že to skúsi.

“Takže som zavolala nejakej veštici,” opisuje Marcela. “Skoro som nevedela, komu a kam volám, a čo vlastne budem hovoriť, ale veštica ma veľmi milo prekvapila. Naviedla ma, pýtala sa tak, že mi to prišlo úplne prirodzené. Povedala som o sebe len pár slov a potom už som počula veci, ktoré o sebe viem len ja sama, a možno ani to nie.

Zverila som veštici, že hľadám partnera a pochopiteľne som chcela vedieť, či sa ho niekedy dočkám. Nedala mi presnú odpoveď. Spočiatku som bola sklamaná, ale veľmi skoro som pochopila. Dnes už viem, že ma nasmerovala presne za láskou. Nehovorila o žiadnych zoznamkách alebo mužoch, ale povedala mi o akejsi úlohe. Vraj mám niečo namaľovať.

Nechápala som, nikdy som nič poriadneho nenamaľovala, nie som práve umelecký typ. Ale veštica trvala na svojom, o maľovaní hovorila tak, že som o ňom zrazu začala uvažovať. A pretože som sama a mám dosť voľného času, povedala som si, že do toho pôjdem.

Je mi cez päťdesiat, nie som žiadny umelec, a napriek tomu som sa prihlásila do jedného výtvarného kurzu. Prečo? Veštica mi nasadila chrobáka do hlavy a ja som si povedala, že to jednoducho skúsim. Prestať môžem kedykoľvek a trebárs sa vážne môžem naučiť maľovať. Aspoň prídem na iné myšlienky, hovorila som si.

Lenže potom som si vybrala kurz, prišla na prvú hodinu – a bolo to. Narazila som na skvelú partiu ľudí, a verte-neverte, jeden z účastníkov bol muž presne podľa môjho gusta. Bola to láska na prvý pohľad. Súčasne bolo prínosné, že sme od prvej chvíle mali nejaký spoločný záujem. Stretávali sme sa na kurze a maľovali. Rozprávali sme sa a zistili, že si rozumieme. Potom sme sa začali stretávať aj mimo kurz, a tak to všetko začalo. Teraz je to už rok a stále sa stretávame. Stále si rozumieme. Kto by to povedal, že chlap sa dá nájsť aj na kurze maľovania? ”