Príbeh Lukáša: Problémy v zamestnaní

Na svojej životnej púti neprechádzame len rovnými cestami, život prináša aj mnoho odbočiek a križovatiek, kedy je potrebné sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydať ďalej. Môže sa to týkať rodiny či partnera. Križovatky však prináša i profesionálny život.

Zatiaľ čo niektorí sú v práci maximálne spokojní, ďalším práca nemusí prinášať uspokojenie, iní dokonca pracujú pod neprimeraným tlakom a prácu berú ako nutné zlo. Ak nespokojnosť prekročí určitú hranicu, človek potom zvažuje alternatívy, zbiera odvahu pre rozhodnutie opustiť starú prácu a smerovať svoj profesijný život iným smerom. V takejto životnej fáze sa nachádzal aj Lukáš. Tu je jeho príbeh.

Celých desať rokov v tej istej práci. Bolo to vlastne jediné zamestnanie, ktoré som kedy mal. Hneď potom, čo som zmaturoval, som nastúpil ako správca siete do jednej menšej firmy. Práca bola zo začiatku relatívne v pohode, technika ma vždy bavila, a tak nebol problém vyriešiť všetko, čo bolo vo firme potreba. Dokonca som zvládal rozširovať svoje vedomosti a pôsobnosť tak, ako sa postupne rozširovala firma. Z pôvodných deviatich ľudí nás asi za päť rokov bolo tridsať, dokonca pribudol aj kolega, ktorý mi v práci pomáhal.

Všetko išlo hladko až do tej doby, než nastúpilo nové vedenie. Pôvodný majitelia si chceli od podnikania oddýchnuť, a tak firmu odovzdali svojim deťom. Tí však nemali žiadne skúsenosti, len snahu meniť zavedené postupy a ovládať všetko a všetkých. Zrazu začalo vadiť, že občas pracujem z domu. Zatiaľ čo predtým som bol doma z práce pokojne aj o štvrtej, teraz neprichádzalo do úvahy, aby som tam nesedel aspoň do piatej. Bohužiaľ bez ohľadu na to, či je alebo nie je čo robiť. Predtým pre mňa nebol problém dôjsť do práce cez víkend, keď bolo treba, teraz vedenie trvalo na tom, že všetko je nutné zvládnuť v týždni. Lenže siete a internet fungujú nonstop, tam víkendy nie sú. Nebol priestor to akokoľvek vysvetliť, pracovný čas teraz proste mal byť pevný. Nové vedenie odmietalo prijať fakt, že v dnešnej dobe nie je pevné nič, všetko sa mení priamo pred očami a čas beží tak nejako rýchlejšie. Čím viac vedenie chcelo presadiť stabilný poriadok, tým menej stabilne som sa cítil na svojej pracovnej stoličke. Čím menej uznávali, že zmena je život, ten pracovný nevynímajúc, tým viac ma zmena lákala, teda zmena práce.

V tom čase som však nemal žiadne skúsenosti. Daná firma bola vlastne jedinou, akú som mal možnosť spoznať. Bál som sa neznámeho. Nechcel som sa dostať z blata do kaluže. Tiež som si nebol istý, či o mňa bude mať vôbec nejaká iná firma záujem. Potreboval som sa s niekým poradiť a nebolo úplne s kým. Rodina a blízki mojej práci nerozumejú, a tak nedokázali posúdiť, či mi bude inde lepšie. Kamaráti s podobným zameraním už dávno pracovali vo veľkých spoločnostiach, ktoré fungujú úplne inak ako naša stále malá firma. Nebol som si istý, že prácu vo veľkej spoločnosti zvládnem, tiež som nemal dostatočné jazykové znalosti.

Nakoniec mi pomohla moja priateľka. Vždy pre mňa bola veľkou oporou a pomohla mi aj vtedy. To ona mi dodala odvahu začať hľadať novú prácu. Napodiv som ju získal veľmi rýchlo, nastúpil som a aj napriek počiatočnému opatrnému rozjazdu sa mi v novej práci začalo dariť. Pomohol som si od nechápavého vedenia a ešte sa dostal k úplne inému platu. Až neskôr som sa dozvedel, že moja priateľka konzultovala moju prácu s kartárkou. Vedela, že tieto veci sú mi príliš vzdialené, a tak to urobila tajne. Údajne mi chcela dobre poradiť a tiež si nebola istá ako. Poradila jej kartárka a nakoniec musím povedať, že jej poradila dobre.