Príbeh Lenky: Dala som šanci zoznamke

Koniec vzťahu sa často javí ako katastrofa. Niekedy však človeka čaká niečo nové a lepšie, len je potrebné dať tejto možnosti šancu a niekedy jej aj trochu pomôcť.

Mala som čerstvých tridsať rokov, keď ma stretla osobná životná katastrofa. Priateľ, s ktorým som bola už osem rokov, mi krátko po mojich okrúhlych narodeninách oznámil, že už ma nemiluje. Vraj už ma považuje iba za dobrú kamarátku, náš vzťah je prechodený a nemá žiadnu budúcnosť.

Jeho slová pre mňa znamenali obrovský šok. Ja sama som totiž žiadnu partnerskú krízu nezaznamenala, mala som pocit, že náš vzťah klape, nezažívali sme žiadne väčšie hádky a mali sme veľa spoločných záujmov. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa chce priateľ rozísť. Ja som dokonca v tom čase pomaly začala pomýšľať na počatie potomka a premýšľala som, ako svojej láske taktne naznačiť, že už by ma mohol konečne požiadať o ruku.

Nič z toho sa teda samozrejme nakoniec nekonalo. V tridsiatich som sa ocitla vo svojom byte sama, bez partnera, slobodná a bezdetná. Bola som zúfalá. Nikdy som nebola ten typ ženy, ktorý sa naháňa za kariérou, skutočné šťastie som videla práve v pokojnom rodinnom živote. Mala som pocit, že sa mi zrútil celý svet. Prvé mesiace som sa doslova utápala v depresiách, odmietla som chodiť do spoločnosti, nieto sa baviť. Postupne som sa ale z najhoršieho dostala. Nie nadarmo sa hovorí, že čas hojí rany. Dokonca som pomaly začala pomýšľať na nového partnera, túžila som po niekom blízkom po svojom boku. Lenže, kde niekoho takého objaviť? Všetci moji kamaráti boli šťastne zadaní a tí, ktorí náhodou neboli, predstavovali pre život úplne nepoužiteľných jedincov.

Nakoniec som sa odhodlala navštíviť vešticu, tá predsa vie, čo každého čaká. Od nej som sa bohužiaľ nedozvedela to, v čo som dúfala – že by niekde za rohom už čakal môj vysnívaný princ na bielom koni. Namiesto toho som však dostala radu, ktorá znela, že musím ísť šťastiu sama naproti. Na vymetanie barov a diskoték nie som, osloviť pekného sympaťáka na ulici by som si netrúfla už vôbec. Zostala teda posledná možnosť, a to skúsiť zoznamku. Ešte ten večer som spísala a zverejnila inzerát, kde som stručne napísala, koho hľadám a pridala pár informácií o sebe.

Odpovede na seba nenechali dlho čakať. Môj prvý pocit bol ale veľké sklamanie. Väčšina pisateľov ponúkala prežitie intímnych chvíľok, ich text obsahoval neuveriteľné množstvo gramatických chýb, prípadne sa jednalo o nápadníkov najmenej o generáciu starší. Obrnila som sa ale trpezlivosťou a podnikla selekciu. Nakoniec som odpovedala iba na tri správy a rovno si so všetkými tými mužmi dohovorila schôdzku. Myslím si totiž, že osobné stretnutie napovie oveľa viac, než desiatky vymenených správ.

A ako to dopadlo? Môžem povedať, že som uspela na 300%. Nie, nemám troch mužov. Ale získala som dvoch skvelých kamarátov do nepohody a ako ten najkrajší bonus aj nového partnera. Bol to ten, s ktorým som si dohovorila schôdzku až ako s posledným, ale od prvého okamihu, keď som mu pozrela do očí, som proste vedela, že je to on. Síce sme sa zatiaľ nevzali, ale už sme spolu začali bývať a zatiaľ môžem hrdo oznámiť, že nám to klape a som si istá, že som konečne našla toho pravého. Dokonca už začíname pomaličky uvažovať o rodine, takže to vyzerá, že môj sen sa nakoniec predsa len splní. Veštica mala pravdu, niekedy nestačí len čakať, ale je potrebné urobiť ten prvý krok.