Príbeh Jarmily: Našťastie som dala na radu a vydržala peklo

Bola to práca mojich snov. Nemohla som uveriť, že som to miesto dostala. Bola som čerstvo po škole, a napriek tomu som vyhrala výberové konanie. Bola to síce z väčšej časti kancelárska práca, ale veľmi pestrá a plnohodnotná.

Bohužiaľ, už po pár dňoch sa ukázalo, že všetko nie je tak ružové a zaliate slnkom, ako sa zdalo na prvý pohľad. Šéf bol veľmi milý a nápomocný. To sa však už nedalo povedať o kolegovi, ku ktorému som bola pridelená do kancelárie. Hneď prvý dojem bol príšerný. Pridrzlým pohľadom ma zišiel od hlavy až k päte, podal mi svoju upotené ruku a držal ju o dosť dlhšie, než sa považuje za slušné. Samotná práca bola skvelá, bavila ma, aj keď jej bolo veľa. Stále bolo čo robiť a niekedy bolo treba sa sústrediť, aby som neurobila chybu. Lenže ako má človek udržať pozornosť, keď na sebe neustále cíti pohľad kolegov?

A to nebolo všetko. Že na mňa tak civí, by som asi ešte nejako prehrýzla. Ale oveľa horšie boli jeho mnohoznačné poznámky. Boli veľmi nasprostasté a oveľa skôr by som ich čakala v nejakej zafajčené krčme štvrtej cenovej kategórie než v inak útulnej kancelárii úspešnej firmy. Bohužiaľ som na podobné správanie nebola zvyknutá a nedokázala som včas zareagovať, väčšinou som sa snažila robiť, že som zle počula alebo že som nepochopila skrytú narážku. A to bola asi chyba. Možno, keď by som kolegovi hneď pohrozila sťažnosťou alebo ho odkázala do patričných medzí, tak by ma nechal na pokoji. Ale takto som pre neho bola o to ľahší terč a on svoje obťažovania stupňoval.

Po pár týždňoch som bola tak vynervovaná, že som začala uvažovať o výpovedi. Hoci práca bola jednoducho bezchybná, tak do kancelárie som chodila s čím ďalej väčším odporom. Začala som dokonca trpieť na žalúdočnú neurózu. Uvedomila som si, že takto to jednoducho ďalej nepôjde.

Situáciu som často preberala so svojou kamarátkou. Zverila som sa jej aj s úmyslom zmeny zamestnania. Ja viem, že by som si mohla posťažovať šéfovi, ale jednoducho som na to nenašla odvahu, stále som bola nováčik a hanbila som sa za to, že som všetko nechala dôjsť tak ďaleko a nekonala hneď. Kamarátka ma podporila s výpoveďou. Zároveň mi ale dala kontakt na vešticu, s ktorou sa neraz radila v ťažkých životných situáciách.

Hneď na druhý deň som si pripravila výpoveď. Nakoniec som sa ale neodhodlala s ňou ísť za šéfom a rozhodla som sa, že ešte deň vydržím a urobím to zajtra. Večer som potom išla za odporúčanou vešticou. Tá mi vyložila karty a dôrazne poradila niečo, čo sa mi vôbec nechcelo dodržať. Tvrdila, že už čoskoro sa za mňa všetko vyrieši a nech v práci ešte nejakú chvíľu vydržím.

Musím sa priznať, že jednoduché to rozhodne nebolo a ja som váhala, čo urobiť. Každý ďalší deň som si hovorila, že už tu výpoveď konečne odovzdám, ale nakoniec som zase vydržala, a tak to išlo ďalej celé dva týždne. A to aj napriek tomu, že kolega vo svojom obťažovaní nepovaľoval. A svete div sa, zázrak sa stal! Po tých dvoch týždňoch som ráno našla kolegovu stoličku prázdnu. Potom za mnou prišiel šéf a oznámil mi, že kolega si tajne prevádzal firemné peniaze na svoje súkromné konto. Vraj to robil šikovne a sumy boli pomerne nízke, takže si toho dlho nikto nevšimol. Nakoniec ale jeho drzosť rástla a on sa nebál spreneveriť väčšie a väčšie sumy, takže sa tým sám prezradil. Z práce musel pochopiteľne okamžite odísť a teraz má na krku trestné stíhanie.

Za pár dní mi šéf predstavil novú kolegyňu. Veľmi milú pani, s ktorou sme si hneď padli do oka a navzájom si vypomáhame, keď je potreba. Konečne sa do práce zase naozaj teším. Som veľmi rada, že som predsa len poslúchla vešticu a neprišla o skvelé miesto.