Príbeh Hany: Život v zlatej klietke mi šťastie nepriniesol

Vyrastala som ako jedináčik rodičom, ktorí boli obaja dobre situovaní a mali prestížne pozície. Otec pracoval ako primár v nemocnici, matka bola váženou sudkyňou. Tieto miesta boli veľmi dobre finančne hodnotené, preto som nikdy vo svojom detstve nezažila nedostatok. Bývali sme v honosnej vile v jednej z najlepších štvrtí v meste, rodičia mi zaobstarali, čokoľvek som si priala. Snáď sa tak snažili vykompenzovať to, že na mňa mali veľmi málo času a v čase, keď som bola malá a starala sa o mňa pestúnka, som často už spala, keď sa konečne vrátili domov.

Bola som na život v luxuse zvyknutá a brala ho ako samozrejmosť. Do štúdií sa mi veľmi nechcelo, ale dokončila som aspoň súkromnú anglickú strednú školu. S jazykmi som problém nemala, pretože opatrovateľka, ktoré sa o mňa v detstve starala, so mnou hovorila iba anglicky alebo španielsky. Nie je tak ani divu, že mojím nastávajúcim mužom bol mladý ambiciózny právnik. Po veľkolepej svadbe sme sa presťahovali do domu, ktorý sme si nechali navrhnúť od jedného známeho architekta. Kým môj muž trávil celé dni v práci, ja som bola v domácnosti. Ale veľa práce som tam nemala, pretože manžel platil pani na upratovanie a dvakrát týždenne k nám dochádzal aj záhradník, aby sa staral o rozľahlý pozemok.

Mala som všetko, veľký moderný dom, pekného bohatého muža, šatník plný značkovej módy. Napriek tomu sa mi zdali dni prázdne, predovšetkým som sa neskutočne nudila. Kamarátky pracovali a na kávičku nemali toľko času, čo ja. Doma bolo stále upratané, takže tam nebolo čo robiť. A okrem tenisu som nemala žiadny koníček. Dni som tak trávila po obchodoch, v kaderníctve či kozmetických salónoch, ale ešte častejšie doma prostým pozeraním do múrov.

Keď sa mi jedna kamarátka zverila, že ide ku kartárke, pretože rieši nejaké partnerské nezhody, vôbec som neváhala a pridala sa k nej. Brala som to ako srandu a spestrenie dlhého dňa. Výklad mi však priniesol rozčarovanie. Môj život je vraj prázdny a bez lásky. Ozajstná láska na mňa však čaká, je ale na mne urobiť prvý krok. Nechápala som to, veď mám všetko, čo chcem, nič mi nechýba. S kamarátkou sme to preberali v neďalekej kaviarni. Ona sa ma však zrazu spýtala, či svojho muža milujem. Zarazila som sa, takto som nad tým vlastne nikdy nepremýšľala. Cením si úspechov a bohatstvo manžela, ale láska? Ako vlastne láska vyzerá? Náhle som si uvedomila, že vlastne ani neviem, aké to je byť zamilovaná. S manželom som bola z čisto racionálnych dôvodov, mala som sa s ním ako v bavlnke a viac som neriešila. Chcem ale bývať po zvyšok života v našom obrovskom dome a užierať sa nudou? Deti muž nechcel, vraj by nezniesol detský krik. Ja som to brala ako fakt. Teraz sa mi ale v hlave točilo na milión otázok. Naozaj chcem ostať bezdetná? Nikdy nepracovať a tráviť voľno v obchodných centrách alebo vo skrášľujúcich salónoch, aby som dobre reprezentovala muža na večierkoch smotánky?

Tým dňom sa môj život zmenil. Doma som mala veľa času premýšľať. Behom pár dní som dospela k zásadnému rozhodnutiu. Dohovorila som sa kamarátkou, ktorá na tom ako jediná nebola finančne nijako extra, že k nej na pár dní pôjdem bývať. Chcela som si totiž skúsiť, aké je to žiť “obyčajný” život. Znie to možno čudne, ale ja som to totiž vážne nevedela. Dopoludnia som jej chodila vypomáhať do kancelárie, popoludní sme potom spolu uvarili. Keď bolo pekne, tak sme si vyšli na prechádzku alebo vyšli na bicykloch niekam na výlet. Bol to úplne všedný život, ale ja som si uvedomila, že sa mi hrozne páči. Prvýkrát som mala pocit, že skutočne žijem. Ale to nebolo všetko, cez víkend pri opekaní špekáčikov, ktorého sa zúčastnilo tiež niekoľko priateľov kamarátky, som sa zamilovala. Bola to láska na prvý pohľad. A zrazu mi vôbec nevadilo, že dotyčný nie je žiadny princ, ale obyčajný klampiar. Vtedy som sa rozhodla, že k manželovi sa už nevrátim. Rozvod bol rýchly a ja som mu prenechala všetko vrátane môjho narvaného šatníka. S mojím novým partnerom, Radkom, totiž žiadne luxusné minišaty nepotrebujem, najradšej obujeme turistické topánky a vyrážame niekam do hôr. Aj keď teraz na seba musím dávať pozor, pod srdcom totiž nosím nášho synčeka.