Ako sa odraziť od dna

Len málokto je dieťa šťasteny a vo svojom živote prakticky nezažíva chvíle, ktoré sú natoľko ťažké, že sa môžu zdať neprekonateľné. Naopak, život drvivej väčšina všetkých z nás je ako na vlnách. Raz stojíme úplne hore a pociťujeme silné pozitívne emócie – šťastie, lásku, vieru, vnútorný pokoj, zatiaľ čo inokedy sa ocitáme dole, kde nevidíme svetlo, sme zviazaní bezmocnosťou, strachom a úzkosťou.

Vlny vás môžu zniesť ku dnu aj na svetlo

Životná púť je veľmi premenlivá a prichystala nám mnohé prekvapenia. Nikdy totiž nevieme, ako veľmi vysoká nadchádzajúca vlna bude. A občas sa stane, že sa prepadneme ešte hlbšie, až na úplné dno. Vtedy nevidíme žiadne svetlo, pomyselná ohromná masa vody nás navyše stále drží dole a my sa tam len potácame, bez toho aby sme boli schopní urobiť krok preč.

Asi tak nejako by sa v symbolickej reči dala opísať situácia, ktorú zažívame vtedy, kedy na nás osud naložil príliš. Môže ísť o najrôznejšie udalosti, ktoré nás takto vykoľaja a úplne rozhodia. Smrť milovanej mamičky. Rozchod s životným partnerom. Strata strechy nad hlavou. Vážne ochorenie dieťaťa. Bohužiaľ nezriedka sa zíde viac udalostí vo veľmi krátkom časovom úseku. S jednou by si človek ešte poradil, dve by nejako s vypätím síl zvládol, ale občas sa skutočne stane, že sa to toho nahromadí priveľa. Predstavme si ženu, ktorej sa narodí postihnuté dieťa. Jej partner to neunesie, odíde a za minulosťou urobí hrubú čiaru. Ona žena nielenže obieha doktorov a je vyčerpaná zo starostlivosti o takto náročné dieťa, ale navyše sa musí vyrovnávať so smútkom z odchodu svojho muža. A pochopiteľne sa vzápätí pridajú aj finančné problémy, pretože skĺbiť stálu starostlivosť s prácou ide len veľmi ťažko.

Nenechajte sa len odnášať osudom

Najjednoduchší je v týchto naozaj ťažkých chvíľou zamrznúť na miestea nechať sa len vláčiť po dne sem a tam. Bohužiaľ je to ale zároveň aj najhoršie možné riešenie. Človek má vždy silu ísť ďalej a nájsť nádej, svetlo na konci tunela. A to aj vtedy, keď okolo seba zatiaľ vidí iba tmu.

Budúcnosť si do značnej miery tvoríme my sami. Je v našej hlave a naše vnútorné nastavenie sa odráža ako zrkadlo. Smútok, tieseň, strach, zúfalstvo, bezmocnosť, beznádej. To všetko sú veľmi silné negatívne emócie, ktoré dokážu udržiavať človeka aj naďalej tam, kde je.

Je preto potrebné začať pracovať s mysľou a postupne ju tvarovať a učiť ju vnímať aj iné než len negatívne pocity. Čím viac pozitívneho budeme cítiť, tým aj náš život sa bude obracať k lepšiemu. Netreba hneď záporné emócie potláčať, veď aj plač môže mať očistnú silu, ale je potrebné do nášho sveta pustiť aj radosť, úsmev, lásku, nádej, nehu. Nie je okolo nič, čo by dokázalo potešiť? Tak tomu nikdy nie je. Stačí vyjsť von, urobiť si prechádzku do prírody, vnímať hrejivú priazeň slnečných lúčov, mrazivé čaro padajúcich vločiek, pôvab kvetov, vznešenosť stromov alebo napríklad farebnú hru padajúceho lístia.

Život je plný vĺn a vlniek, ktoré nás môžu vyniesť zase hore. Stačí len nechať sa unášať nahor …